Hej ty! Dlžíš mi sójovú tyčinku!!!

Autor: Lenka Pekarovičová | 29.9.2011 o 21:45 | Karma článku: 6,04 | Prečítané:  1016x

Po dlhej dlhočiznej dobe som rozmýšľala, že by som mohla navštíviť svoj blog a zaspomínať, o čom moje ,,básnické črevo“ písalo pred pár rokmi. Pod slovíčkami ,,pár rokov“ myslím presne päť rokov, onedlho šesť. Pri písaní môjho prvého článku som mala okolo dvadsať rokov a nemohla som si ani za ten svet nájsť prácu. Jednoducho nie a nie sa zamestnať! V príspevkoch pod článkom http://pekarovicova.blog.sme.sk/c/43353/Ake-kriteria-musim-splnat-aby-som-bola-konecne-zamestnana.html  som si našla veľa kladných dotazov, povzbudivých slov, ktorými ste mi práve Vy, Vy blogeri veľmi pomohli. A ako som nakoniec dopadla?

Tak ako som už raz písala, pohovorov som absolvovala neúrekom, no napriek tomu žiadny záujemca o moju osobu. Nikto kto by ma zamestnal. Keďže som nechcela byť viac doma, išla som aspoň vykonávať absolventskú prax, za vtedajších 1300 Sk, kde som asi tých 300 Sk previezla, nakoľko som musela dochádzať do mesta a ďalších XY Sk prejedla. Ale nevadí, nebola som doma a aj napriek tomu, že som skoro ráno musela za takúto almužnu vstávať, som pevne verila, že moja snaha nebude márna. Po dvoch mesiacoch praxe sa mi naskytla možnosť ísť pracovať na sezónu - šesť mesiacov do ďalekého zahraničia, na južnú Moravu. Samozrejme to myslím ironicky, hodinka a pol cesty autobusom a bola som tam.  Pracovala som na zámku, v penzióne a všade kde to bolo potrebné.  Po polroku keď sa sezóna skončila, som sa s určitým zárobkom (dokážem si z mála, veľa ušetriť) pobrala domov. Unavená po náročnej sezóne a práci u susedov som chcela minimálne mesiac oddychovať, nakoľko to  tam bola jedna veľká drina. Hneď ako som dorazila domov, sa mi naskytla možnosť poslať životopis do jednej nemenovanej spoločnosti. Neskôr som sa šla zaevidovať na ÚPSVaR a zrazu mi zvonil telefón s neznámym číslom, kde ma dotyčná osoba pozývala na pohovor. Žeby to konečne vyšlo? Ale niéééé, veď ja som chcela ešte oddychovať a trošku sa zregenerovať! Ale kdeže!

Pohovoru som sa ešte v ten deň zúčastnila a  hneď večer mi volali, že môžem nastúpiť. Áno je to tu.. Konečne! November 2006.. po roku hľadania, moja snaha konečne nebola márna. Nooooo a som tu dodnes.. je to už piaty rok. Môžem povedať, že za toto obdobie som nabrala kopec nových skúseností, zručností, našetrila som si na vlastné auto(som aktívny šofér),  úspešne ukončila  1. stupeň VŠ a momentálne sa venujem jazykom.  ,, Životopis kvitne".  Sem tam ma prepadne múza pozrieť sa za inou prácou, ale mám obavy, že lepšia práca ako tá moja síce existuje, ale sama dobre viem, že nie je ľahké ju získať.  Tak ako to bolo v tej dobe, je to aj v dobe tejto. Píše sa rok 2011 a je naozaj ťažké si nájsť dobrú prácu. Prácu, v ktorej by bol človek spokojný časovo, finančne záujímavú a aby chodil do nej nie z povinnosti, ale z radosti. Je jedno či sa jedná o absolventa, tridsaťročnú osobu či päťdesiatnika.  Je naozaj ťažké nájsť si ,,vôbec"  prácu. Nezamestnanosť stále rastie, slovo ,,kríza" sa ozýva zo všetkých médií.. Bez akýchkoľvek známostí je človek stratený.

Týmto chcem všetkých ľuďom, ktorý si hľadajú prácu odkázať, že je naozaj možné ju nájsť, len to môže trvať dlhú dobu a vyžaduje si to neustálu snahu hľadať, hľadať, hľadať! A tak ako mne držali palce, držím palce ja Vám.

A pozdravujem gentlemana, ktorý ma povzbudzoval tým, že si prácu nájdem do dvoch týždňov po zverejnení prvého článku. Žiaľ nestalo sa tak! Ale nakoniec predsa!!! Takže dlžíš mi sójovú tyčinku!!! Ale vieš čo? Nemusíš, ešte raz ďakujem Tebe aj ostatným za všetko čo ste v tej dobe pre mňa spravili!

 

Páčil sa Vám tento článok? Pridajte si blogera medzi obľúbených a my Vám pošleme email keď napíše ďalší článok
Pridaj k obľúbeným

Hlavné správy

PLUS

Kupujúci Japonec? Neexistuje, tvrdia stánkari z vianočných trhov

Strávili sme jeden deň so stánkarmi, aby sme zistili ako vidia návštevníkov spoza svojich pultov.

EKONOMIKA

Deti boháčov majú vlastnú sieť, stojí za ňou Slovák

Byť bohatým je nuda, keď vás nikto nevidí.


Už ste čítali?